Everything

Každý deň sa prebúdzam s vedomím, že dnes predsa môže byť ten deň s veľkým „D“. Ten deň keď svetu odovzdám všetko to zúročené, čo bolo do mňa vložené. Konečne budem niečo znamenať, bude na mňa vzhliadané s úctou a pokorou, lebo som si splnil tú jednu jedinú úlohu pre ktorú som sa narodil, pre ktorú som podstupoval všetky tie banálne každodenné veci. Dúfam že to nastane čo najskôr a hlavne v tomto živote, lebo bol by som naozaj sklamaný, keby mojou najdôležitejšou úlohou bolo zomrieť.

Predsa za tým že žijeme nemôže byť len jedna vec, jedna úloha a to je množenie a stým súvisiace prežívanie a požieranie všetkého čo sa dá stráviť a potom dookola nech sa môžeme zase množiť. Musia byť predsa aj vyššie ciele, ktoré možno teraz ešte poriadne nechápeme. Je to spôsobené tým, že vidíme len veľmi malú časť z celého precízneho plánu, alebo tomu jednoducho nechápeme?

V živote sa snažíme, aspoň poväčšine žiť tak aby sme sa cítili dobre. Učíme sa, pracujeme, založíme si rodinu, potom znovu pracujeme celý rok, aby sme mohli ísť 8-dní na vysnívanú dovolenku počas ktorej nám 5 dní prší a podobne. Život nám pretečie pomedzi prsty ani nevieme ako. Potom nastane staroba a obhliadnutie sa za seba.

Silno rozmýšľam, že či som už vykonal ten „dobrý“ skutok, ten rozhodujúci krok v mojom živote, alebo to ešte len príde? Ale čo ak som to už prešvihol, normálne že zmeškal. Mal som asi vážne tej staručkej babke na prechode pomôcť prejsť cez cestu, alebo čo! Cítim sa blbo. Asi v mojom živote nastal ten prvý prípad a to množenie a požieranie jedla, to mi šlo celkom dobre.

Tak či onak mi neostáva nič iné, len dúfať v nejaký boží plán, ktorý je určený a šitý na mieru pre mňa. Zatiaľ sa budem vzorne starať o svoje deti, pomáhať manželke a robiť im pekné dni. To je samozrejmé, toto cieľ predsa nemôže byť!