Everything

Súčasť všetkého

Hlboký nádych a som hore. Zalepené oči si začnem pretierať roztrasenými rukami a sklamane sa pozerám okolo seba. Bol to len sen, obyčajný sen. Nič čo by sa dalo zdieľať na sociálnej sieti, to že som sa spotený zobudil, tak to predsa nikoho nebude zaujímať.

Rýchlo sa pozbieram a samozrejme pre uspokojenie mojich potrieb beriem aj moje druhé Ja, môj telefón so super rýchlym pripojením na net, teda bránou do sveta. Na to že je ráno tak pohyby prstom po telefóne naberajú takú rýchlosť, takú atomatičnosť, že sa zdá ako by prsty mali svoj vlastný mozog a reagujú rýchlejšie ako moja vlastná hlava. Hneď mi je lepšie, hneď sa lepšie dýcha, je to podobný pocit, ako keď po prechlastanom žúre z priateľmi si ráno rýchlo dáme jedno malé pivko. Normálne to pripomína scénku z filmu Matrix, keď Neo šupne do hlavy kábel aby bol zase v obraze. Tak takéto stavy spôsobuje jedno malé tlačítko „pripojiť“. V rýchlosti si pozriem statusy,  pohádžem lajky nech vedia že som tu, teda tam, hmm vlastne že som pripojený. No úloha je splnená a teraz sa rýchlo najesť a môžem pokračovať v práci. Áno dobre som povedal, práca! Veď predsa vlastním minimálne 1/5 000 000 000 tinu virtuálneho sveta, virtuálnej osobnosti, virtuálneho JA. Cítim sa ako súčasť niečoho ozaj veľkého, veď si to zoberme, že všetko zo všetkým je prepojené. Celá internetová sieť je ako jedna ohromne veľká a zložito poprepletaná pavučina. Len taký obyčajný LIKE môže spôsobiť toľko rôznych prepojení, že vaše vlákno môže siahať trebárs aj do pentagonu, alebo Kim Čong-un si bude prezerať zoznam ľudí čo dali „like“  na Facebooku pod článok „Mám rád USA?“. A to je na tom také zvláštne, magické a zároveň aj čudné. Dokážeme aj každých 5 minút skontrolovať, či niečo nového nepribudlo na Facebooku, alebo Twitteri. Však už sa toho vo Svete muselo stať toľko veľa. Veď každú 1 minútu sa narodí 250 detí, 107 ľudí zomrie, aktualizujeme 690 000 statusov a vyprodukujeme 510 000 komentárov na Facebooku.

No stále sa niečo deje a ja potrebujem a chcem byť súčasťou všetkého. Zoberte si trebárs aj seba a odpovedzte si na otázku, že koľko krát tak dlho hľadáte, prezeráte, komentujete že stratíte pojem o čase a pritom ste nič podstatne nenašli, alebo ste to robili len z dlhej chvíle, že možno vám niečo zaujímavé brnkne do nosa a keď to náhodou nájdete v tej chvíli pocítite úľavu, že to nebolo márne. Každé jedno písmeno, ktoré vypustíte do obehu, do siete, do sveta si začne písať svoju históriu z vaším mikro podpisom. Ste autorom, je do vaše duševné vlastníctvo a tým ste teda plnohodnotným vlastníkom aspoň malej časti vo virtualite. Cítite sa byť užitočným, ste ako jedna bunka v tele. Síce ste zanedbateľne malá súčasť, ktorá v celkovom dôsledku neovplyvní chod, ale spolu ste spojený ako jeden ohromný celok. Každý človek už od malička chce byť súčasťou niečoho veľkého, možno práve preto sú internet a sociálne siete také dôležité pre nás.

Keď si zoberiem priateľov, tak mám rád taký citát „Sociálne siete nás zbližujú s ľuďmi, ktorý sú od nás tak ďaleko a vzďaľujú od ľudí, ktorý sú tak blízko.“ Len si treba vybrať či chcem mať priateľov čo píšu, alebo čo hovoria. Písané sa dá zmazať, ale povedané už nie. Preto radšej píšem a ponáram sa ďalej a hlbšie. Síce nenávidený v skutočnom malom Svete, ale obľúbený vo virtuálnom Svete, teda aspoň podľa lajkov pod statusmi. Je to taká internetová váha.

No nateraz už je toho asi aj dosť, veď musím pracovať, teda skontrolovať všetky nové príspevky, všetkých potešiť, že sa mi to páči a samozrejme aj zdieľať aby sa niekto neurazil 🙂