Everything

Včera som išiel na prechádzku s mojím psom a zistil som, že vlastne každý tvor na tejto planéte môže a svojím spôsobom aj Boh je. K tomuto zisteniu ma viedlo zamyslenie, keď som zbadal ako môj pes počas chôdze pristúpil svojou labkou malého mravca, ktorý týmto devastačným zraneniam následne podľahol a skonal. Na pohľad pre človeka banálna vec a dá sa povedať že asi aj každodenná, ale keď som začal nad tým premýšľať stala sa s toho veľká dilema, že kto za to môže, že ten mravec je mŕtvy.

Keď si situáciu zoberieme s pohľadu toho bezbranného tvora, tak to naberá iný rozmer. Veď ten chudák mravec (nazvem ho Ferdo) mal predsa na tomto svete svoje miesto, svoju presne stanovenú úlohu. Ferdo bol možno hľadač potravy pre svoju kolóniu, možno staviteľ mraveniska, alebo vážený a silný bojovník, nadnesene povedané. Všetko u neho klapalo, jeho každodenná práca, dennodenne sa opakujúca rutina pre kolóniu a zrazu je po všetkom. Ferdo je mŕtvy! Najprv som chcel obviniť môjho psa, „nevieš dávať pozor“ zakričal  som. No v tom momente som sa zháčil a začal som obviňovať seba. Keby som nešiel na prechádzku, alebo nešiel touto cestou, tak by sa to nestalo. Silnela vo mne myšlienke, že kto za to vôbec môže? Bol to Ferdo, pes, ja, alebo všemocný boh, ak teda vôbec existuje. Ak by sme sa mali riadiť pravidlami Katechizmu katolíckej cirkvi, kde piate pravidlo je „Nezabiješ“ tak jednoznačne môžem povedať, že môj pes porušil minimálne jedno pravidlo z desiatich prikázaní. To znamená že je vinný a bude pred božím súdom súdený minimálne za jedno zabitie bezbranného tvora. Počkať! Kto ho bude vlastne súdiť? Bude to sám veľký pán Boh? Tak o tom dosť pochybujem, len že by ten boží súd v skutočnosti vôbec nebol. No, ale podľa biblie nás čaká za všetky činy boží súd. Tu sa natíska otázka. Za všetky veci čo sa stanú na svete bude súdený len človek? No asi preto, lebo človek má mozog a môže premýšľať čo vykoná ešte pred tým ako sa to stane. Počkať, veď aj ten môj pes má predsa mozog a premýšľa, síce po svojom, ale premýšľa. Tak v tom to asi nebude. Jáj, veď človek má predsa dušu, on cíti srdcom, vie sa radovať z pekného a smútiť zo zlého. Počkať, veď aj pes potom bude mať dušu, raduje sa keď dôjdete domov, alebo ho pochválite a smúti keď je sám doma. Potom v princípe vlastne  nie sú v nás také rozdiely, ak samozrejme neberiem IQ, ale boh by isto nesúdil podľa IQ. Potom by polovica ľudstva asi ani súdená nebola. Hneď sa mi natíska otázka, že či to na nás len nejako nenašili, aby sme verili v Boha a poslúchali príkazy nejakých jeho poslov na zemi. Predsa všetci na zemi by sme mali byť rovný a zvieratá sú tiež súčasťou. Preto zvieratá, lebo človek sa v priebehu evolúcie tiež vyvinul z nejakej pra-opice a to bolo predsa zviera. Tak teraz neviem, ak boh existuje a bude aj boží súd, či budeme súdený, alebo nie. To by sa musel boh rozhodnúť v priebehu evolúcie a urobiť hrubú čiaru a povedať „tak od téééraz“ už ste ľudia a ste zodpovedný za svoje činy. Aby to nevyzeralo, že som zarytý ateista tak ja verím v boha tak ako mnoho ďalších ľudí. Keď som v úzkych a je mi najhoršie, tak sa začnem modliť a každá druhá veta sa končí „ó bože pomôž“. Hneď v duchu nasľubujem všetko, len nech sa všetko dá do poriadku. Na druhej strane keď sa mi darí a niečo dokážem, tak hneď som bohom ja, lebo je to predsa moja práca, moje rozhodnutie, čo ma doviedlo k víťazstvu. Je naozaj ťažké sa rozhodnúť či je, alebo vôbec či Boh existuje. Mnohý teraz krútia hlavou nad mojou úvahou, ale zoberte si tento príklad. Skoro každý z vás už usmrtil rôznim spôsobom chrobáka Mandolinku (Pásomnicu zemiakovú) ktorá požiera listy zemiaka, lebo to je jej potrava, no my potrebujeme aby listy boli, lebo bez listou potom nevyrastú zemiaky. Sú len dve možnosti, buď budú najedené ony, alebo my. No jeden z nás musí z kola von. Podobne je to aj zo sliepkami, kravami, prasiatkami atd. Zbíjať sa predsa musí! Pravidlo silnejší – slabší. A čo tak ľudia medzi sebou, majú na to právo? No jasne že nie, ale predsa sa to deje. Silnejší štát požiera slabší, bohatý vedia zodrať od roboty toho najchudobnejšieho. Tak sa znovu opýtam, kde je teraz boh?

Zo všetkého mi vychádza, že takzvaný boh, alebo jeho časť je v každom z nás, v každom zvierati a v každom jedincovi. Všetci vieme priviesť, alebo stvoriť potomka a to bez rozdielu či je to človek, alebo zviera. Vieme rozhodovať o živote a smrti, teda vo väčšine prípadov na nižšom stupni potravinového reťazca. Vieme vytvoriť veľa krásneho okolo seba a to sú všetko znaky božstva. Všetci sme bohovia.

Keď sa vrátim na začiatok, tak si poviem že osud mravca spečatila Božia noha, teda labka. Nikto na svete to nemohol odvrátiť, lebo to bolo rozhodnutie môjho psa.